1346

Karol I. (Karol Róbert z Anjou)

uhorský kráľ v rokoch 1301 - 1342

Vek:
zomrel vo veku 54 rokov 16.7.1342 vo Vyšehrade
Narodenie:
1288 v Neapole
Znamenie:
Výška:
168
0
Karol I. (Karol Róbert z Anjou)

Karol I. (Karol Róbert z Anjou)

Koncom 13. storočia mali v Uhorsku  na úkor kráľa veľkú moc viacerí veľmoži ako páni z Kyseku, Jakub Borša Lysý, Matúš Čák Trenčiansky, Abovci, Juraj Šubič a i. Keď v roku 1301 zomrel kráľ Ondrej III., posledný z rodu Arpádovcov, nároky na uhorský trón si robili viacerí pretendenti. Medzi nimi aj Karol Róbert z neapolského rodu Anjou, čo bola vedľajšia vetva francúzskej kráľovskej dynastie Kapetovcov. Bol vnukom manželky neapolského kráľa Karola II. Márie, ktorá bola dcérou uhorského kráľa Štefana V. (vládol v rokoch 1270 – 1272).

Karol Róbert bol prvýkrát korunovaný za uhorského kráľa (nie svätoštefanskou korunou) už v roku 1301 ostrihomským arcibiskupom Gregorom, ale značná časť uhorskej šľachty ho za kráľa neuznala, keďže ho vlastne dosadila pápežská kúria. Viacerí významní veľmoži podporovali Václava, syna českého kráľa Václava II. Ten sa po smrti svojho otca v roku 1305 z viacerých dôvodov vzdal nárokov na uhorský trón a preniesol ich na svojho vzdialeného príbuzného dolnobavorského vojvodu Ota III. Odovzdal mu tiež svätoštefanskú korunu a korunovačné klenoty. Otovi sa nepodarilo získať si uhorských veľmožov a nakoniec sa v roku 1308 vrátil do Bavorska. Až do svojej smrti v roku 1312 sa však nevzdal nárokov na trón. Medzitým sa Karolovi Róbertovi s podporou pápeža podarilo získať si ďalších veľmožov a opäť bol korunovaný v rokoch 1309 a 1310 už aj so svätoštefanskou korunou.

Ako kráľ Karol I. sa rozhodol obmedziť moc veľmožov. Stratégia rozdávania majetkov, úradov a hodností nebola vždy úspešná. Preto v roku 1310 odobral titul palatína silným oligarchom: Matúšovi Čákovi Trenčianskemu a Omodejovi z rodu Abovcov. Matúš Čák zaútočil na kráľovské sídlo Budín, pričom zároveň plienil nielen kráľovské, ale aj cirkevné majetky. Abovci ovládali približne územie dnešného východného Slovenska a dostali sa do sporu s mestom Košice, ktoré podporovalo Karola I. Situácia sa skomplikovala, keď košickí mešťania Omodeja zabili a jeho synovia mesto zažalovali. Podľa rozsudku Karola I. museli Abovci rešpektovať všetky práva a výsady mesta Košice, vrátiť kráľovi Abovskú a Zemplínsku župu a zachovávať vernosť kráľovi. Omodejovi synovia zdanlivo rešpektovali rozsudok, ale neskôr sa spojili s Matúšom Čákom. V roku 1312 vyplienili viaceré kráľovské majetky a Karol I. proti nim vytiahol s vojskom. Rozhodujúca bitka sa odohrala pri Rozhanovciach. Vďaka pomoci johanitov a Spišiakov Karol I. zvíťazil. Získal tým aj podporu ďalších šľachticov, ktorým daroval majetky porazených. Zásluhou tejto taktiky si v nasledujúcich rokoch získal väčšinu šľachty v kráľovstve. Tiež na mnohé významné krajinské funkcie dosadil svojich verných podporovateľov. Karol postupne porazil viacerých veľmožov ako Boršovci či páni z Kyseku, ale Matúša Čáka nikdy. Jeho majetky získal až po Matúšovej smrti v roku 1321.

Roky bojov vyčerpali kráľovstvo a preto začal Karol I. uskutočňovať hospodárske reformy. Pri ich zavádzaní sa opieral hlavne o strednú šľachtu, dvoranov z Neapolska a tých aristokratov, ktorých odmenil titulmi či majetkami. Donácie neudeľoval do dedičnej držby, takže ich mohol kedykoľvek odobrať. K najvýznamnejším zmenám patrila peňažná reforma, ktorá odstránila razbu menej hodnotných mincí, zaviedla ich povinnú každoročnú výmenu a razbu nových hodnotných mincí. V roku 1325 sa začali raziť zlaté florény s anjouovskou ľaliou a vysokou hodnotou zlata. Na našom území zriadil nové mincové komory, v Kremnici a Smolníku. Zaviedol zemepanskú banskú slobodu, ktorá umožnila svetským a cirkevným feudálom ťažiť na svojich majetkoch rudy, pričom drahé kovy museli odpredať v kráľovských komorách a kráľovi odvádzať banskú daň – urburu. Upravil tiež mýta a clá, čo podporilo rozvoj obchodu a zvýšilo kráľovské príjmy.

Diplomacia a priateľské vzťahy s Poľskom a Českom mu pomohli posilniť postavenia Uhorska v strednej Európe. Vyvrcholením týchto snáh bolo stretnutie vo Vyšehrade v roku 1335 a dohoda medzi Karolom I., českým kráľom Jánom Luxemburským a poľským kráľom Kazimírom III. Veľkým. Zaviazali sa k vzájomnej pomoci v prípade útoku nejakého nepriateľa na jedného z nich a riešili aj otázky vzájomného obchodu, platenia mýt a ciel.

Zomrel v roku 1342 vo Vyšehrade, keď Uhorsko vďaka jeho činnosti patrilo k najvýznamnejším štátom v Európe.