2071

Karol III.

uhorský kráľ, český kráľ, rímsko-nemecký cisár v rokoch 1711 - 1740, španielsky (proti)kráľ v rokoch 1704 - 1714

Vek:
zomrel vo veku 55 rokov 20.10.1740 vo Viedni
Narodenie:
1.10.1685 vo Viedni
Znamenie:
Výška:
0
Karol III.

Karol III.

 

Začiatok 18. storočia v Európe bol pre Habsburgovcov dosť nepokojný. Karol bol druhorodený a mladší syn rímsko-nemeckého cisára, uhorského a českého kráľa Leopolda I. Nepočítalo sa s ním ako s nástupcom v rakúskych habsburských územiach. Jeho otec však plánoval preňho získať španielsku korunu. Španielsko malo v tom období rozsiahle územia nielen na Pyrenejskom polostrove, ale aj v Taliansku, Nizozemsku a hlavne zámorí. Bohatstvo a moc španielskych Habsburgovcov stáli predovšetkým na nich. Španielsky kráľ Karol II. zomrel v roku 1700 a zomrel bez potomkov. Španielska vetva Habsburgovcov tak vymrela. Rakúska vetva sa však dlho netešila. Karol II. zanechal závet, v ktorom za svojho následníka určil vnuka francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., Filipa, vojvodu z Anjou.

Leopold I. odmietol akceptovať testament a v Európe sa začali vytvárať spojenectvá a pripravovať armády. Filipa z rodu Bourbonovcov už v roku 1701 korunovali v Madride za španielskeho kráľa. V roku 1703 osemnásťročný Karol opustil domov a odišiel tiež na Pyrenejský polostrov, aby mohol lepšie podporiť svoj nárok na trón. Potom, čo sa nechal vyhlásiť aj on za španielskeho kráľa, vládli v monarchii dvaja králi: Filip V. sídliaci v Madride a ako protikráľ Karol III., ktorý sa usadil v Barcelone (mal podporu katalánskej šľachty). Nasledovali roky bojov, všetko bez výsledku. Karol dvakrát Madrid obsadil, dvakrát musel Madrid opustiť. Medzitým Karola vo Viedni oženili. Keďže on bol v Španielsku, k oltáru jeho nevestu odviedol  a v zastúpení zložil sľub jeho brat, cisár a kráľ Jozef I. Karol svoju manželku Alžbetu Kristínu videl prvýkrát až o pol roka, keď za ním pricestovala do Španielska. Ako si napísal do denníka, bol celkom spokojný.

V roku 1711 sa v Uhorsku odohralo viacero dôležitých udalostí. V rumunskom meste Satu Máre bol podpísaný mier, ktorý ukončil tureckú vládu nad časťou Uhorska a protihabsburské stavovské povstania. Habsburgovci si udržali uhorskú korunu. Kráľ Jozef I. však krátko nato zomrel. Jeho dedičom sa stal Karol., ktorému sa zo Španielska veľmi nechcelo. Až po pol roku opustil Pyrenejský polostrov a svoju manželku Alžbetu Kristínu menoval regentkou. Zároveň sa stala aj veliteľkou habsburskej španielskej armády. V oboch úlohách sa vyznamenala. Karol sa nestal len uhorským kráľom Karolom III. V roku 1711 ho vo Frankfurte nad Mohanom zvolili aj za rímsko-nemeckého cisára Karola VI. Značne tomu pomohla prítomnosť vynikajúceho vojvodcu princa Eugena Savojského aj s viac ako stotisícovou armádou. Ako panovník bol síce Karol III. odvážny a vytrvalý, ale na rozdiel od svojho brata Jozefa I. bol zástancom skôr konzervatívnych absolutistických ideí ako osvietenských myšlienok. Obklopoval sa početnými byrokratmi, často skorumpovanými, čo bránilo uskutočňovaniu pokrokových reforiem. Aby posilnil politickú stabilitu a hospodárske začlenenie Uhorska do monarchie presadzoval centralizačné snahy opatrne a v roku 1712 sa rýchlo nechal korunovať v Bratislave za uhorského kráľa (za českého kráľa bol korunovaný až v roku 1723).

Vojna o španielske dedičstvo sa pre Karola III. nakoniec neskončila ako dúfal. Po vyše roku zavolal manželku do Viedne a pôvodný spojenec Veľká Británia sa rozhodla podporovať Filipa V. Utrechtský mier v roku 1713 Karol III. nepodpísal, ale v ďalšom roku uzavrel mier s Francúzskom v Rastatte – ako odškodné za stratený španielsky trón získal Sardíniu, Španielske Nizozemsko (približne územie dnešného Belgicka), Milánsko, Neapolsko a časť Toskánska. V ďalších rokoch ho zamestnávali boje s Osmanskou ríšou na Balkáne. Tu bol najprv úspešný. Armáda pod vedením princa Eugena Savojského porazila viackrát turecké vojská a Habsburská monarchia tak získala ďalšie územia: Valašsko, Temešský banát, časť Srbska a Bosny. O dvadsať rokov ich v druhej vojne proti Osmanom až na Temešský banát však stratil.

Dvadsať rokov sa Karol III., poučený z vojny o španielske dedičstvo, snažil aj o uznanie Pragmatickej sankcie. Vydal ju v roku 1713, keď bol ešte bezdetný. Vyhlasovala nedeliteľnosť vlády nad všetkými krajinami habsburskej ríše a upravovala nástupníctvo na trón. V prvom rade mala vláda pripadnúť najstaršiemu synovi z najstaršej línie podľa zásady primogenitúry, a ak nebol mužský potomok, mala vláda prejsť na ženskú nasledovníčku. S Alžbetou Kristínou mali postupne štyri deti: syna Leopolda a tri dcéry, Máriu Teréziu, Máriu Annu a Máriu Amáliu. Dospelosti sa dožili len Mária Terézia a Mária Anna. Bolo preto nutné, aby bola Pragmatická sankcia uznaná. Postupne ju prijali rakúsky aj český snem (1717 – 1720). Dokonca aj uhorské stavy ju prijali v roku 1723 za cenu potvrdenia svojich výsad a privilégií ako neplatenie daní, či oslobodenie od vojenskej povinnosti. Väčšie problémy spôsobilo medzinárodné uznanie Pragmatickej sankcie. Karol III. urobil mnohé ústupky, ktoré územne a mocensky oslabili monarchiu a aj tak neumožnili jeho dcére Márii Terézii po jeho smrti bez problémov nastúpiť na trón.

Karol III. mal 55 rokov, keď na jeseň roku 1740 na poľovačke ochorel a napokon zomrel. Bol to posledný mužský panovník z Habsburskej dynastie.